politika

KDH nie je ani najúspešnejšie, ani najčistejšie na slovenskej politickej scéne. Nie je ani najpoctivejšie, pretože doteraz ani jedno svoje účinkovanie vo vládach objektívne nezhodnotili pred tvárou verejnosti, resp. transparentne.

Neurobili  tak v roku 2006  a preto nevieme ani doteraz čo boli skutočné dôvody na ich odchod z vlády.  Bola to privatizácia ? Boli to skutočnosti , ktoré ju sprevádzali ? A prečo bol vtedy M. Dzurinda označený za vierolomného človeka ?

Žiadnu sebareflexiu neurobili ani teraz po páde vlády I. Radičovej, naďalej deklarujú pripravenosť vytvárať pravicovú vládu s kýmkoľvek. Tým sa zaradili  do radu tých , ktorí ani teraz necítia zodpovednosť  za to, že svojou účasťou vo vláde legitimizovali činnosť R. Sulíka  ako predsedu parlamentu, vulgárne  a agresívne prejavy niektorých svojich koaličných poslancov, ale i kauzy, ktoré vládu sprevádzali od samého začiatku až k nefunkčnej Daňovej správe.

Takto sa správa strana bez ambície mať vlastnú víziu a prijímať smelé rozhodnutia.  Aj preto je KDH v zajatí stereotypu, vytvárania pravicových vlád len aritmetickým súčtom, a možno  aj preto je len parciálnou stranou .

Vymedzujú  sa  voči  Smeru-SD.  Ale je tu  absolútna povrchnosť pri argumentácii  a používanie nepravdivých údajov o socialistoch v Grécku a neúspešnej politiky socialistov všade na svete.  Iste je všeobecne známe  najmä v odbornej literatúre, ale i v politike, že Nemecko je sociálny štát /ale i Rakúsko a mnohé ďalšie/ vybudovaný sociálnymi a kresťanskými demokratmi. Pre KDH a jeho predsedu je však neprekonateľný problém vôbec sa stotožniť s termínom sociálny štát a že ho budovali aj soc. demokrati  to je už  asi neskutočný šok .

Som ľavičiar, ale keby KDH , ktoré bolo od roku 1990 vo väčšine vlád, bolo bojovalo za sociálny štát a dosiahlo aspoň jeho minimálny rozsah, malo by moju veľkú úctu. Je len prirodzené, že by v takom prípade neboli dopustili privatizáciu strategických podnikov, brzdili by prehlbovanie nerovností v spoločnosti, solidarita bohatých s chudobnými by bola prioritou a spoločnosť by bola spravodlivejšia.

Realita je však iná ,  KDH robila úplne inú politiku, dobiehajú ich spolu s  tradičnými partnermi kauzy z privatizácie a vymedzovanie sa voči iným už vôbec nemusí byť prejavom sily , ale nedostatku odvahy.